Názov „Úvod“ je dosť trápny a nepútavý, a nanajvýš nezaujímavý. Viem. Ale napriek tomu to nechám tak, ako som to napísala. Ak ste sa náhodou prepracovali sem, nebudem dlho otáľať. Toto je totiž úvod k môjmu novopečenému blogu, ktorý venujem môjmu K. (môj priateľ, pre jeho i moje bezpečie ho nebudem menovať, ďakujem za pochopenie).
Poznáte to? Ste s niekým nejakú dobu, ľúbite sa, žijete spolu, ale už ste v štádiu, že vnímate jeho neduhy (že aké smiešne slovo) a dostatky v oblasti nemiestneho humoru, či malichernosti, ako nazýva svoje občasné (každodenné) prešľapy. Ale ľúbite ho aj napriek tomu, chcete s ním byť a predstavujete si s ním budúcnosť vždy pred spaním (a až jeho chrápanie vás vytrhne z dumania a ako sa stupňuje, máte chuť ho zadusiť jeho vlastným vankúšom alebo ho aspoň nejako surovo zobudiť). Tu niekde je nejaká čudná križovatka bez značiek, na ktorej stojím a idem ďalej, Kráčam chodníkom, ktorý kropím vlastným potom a slzami a od môjho K. počúvam len niečo ako “ veď sa neflákaj..“
Preto sa idem vypísať až do zaspania. Idem môjmu K.písať listy. Áno, listy, ktoré možno nikdy neprečíta, ale budem si predstavovať, že áno.
Asi (určite) som to ešte nespomenula, ale že prečo táto „kamoška“ (!!!!) trapoší s tým, že píše nejaké nezmysly… No preto, lebo som taký typ, že „Zvýš na mňa hlas a onemiem“. Naozaj, nie som schopná povedať nič. Hlavou mi víria nadávky, veršované ospravedlnenia, nápadité argumenty, či vtipy, dokonca aj to, čo som jedla, na čo mám chuť, porovnania teba so mnou; hovorím to pevným posadeným hlasom alebo aj mäkko, či uplakane; no nič z toho zo mňa nahlas nevyjde. Len „áno..ehm…uhm…!
No tak preto idem písať.
Celá debata | RSS tejto debaty